Blog Post

O svete vedeckou optikou.
HomeClankyČlovek, správanie, evolúciaEvolúcia radí: Musíme si pomáhať

Evolúcia radí: Musíme si pomáhať

Existujú rôzne škály ľudského správania, aj napriek zverstvám, čo sa denne na svete dejú po kútoch guľatého sveta, všade možne nájdeme človeka ktorý nám povie, že kradnúť či podvádzať na každom kroku nie je veľmi dobré. Kde sa to v ľuďoch berie?

Väzni a dilema

Čo núti človeka nesprávať sa ako prašivý kojot z béčkového westernu? Prečo si ľudia medzi sebou pomáhajú? Rozoberme väzenskú dilemu:

Dvaja väzni sú podozriví zo spáchania trestného činu. Problém je v tom, že vyšetrovatelia nemajú dostatok dôkazov a jediná možnosť, ako tento prípad vyriešiť je, aby sa jeden z nich priznal a udal tak druhého. Ak by ani jeden väzeň nič nepovedal, neostávalo by nič iné, iba im obom prišiť nejaký menší trest.

Každý z väzňov bol zatvorený v samostatnej miestnosti a vyšetrovateľ každému oznámil, že ak udá spolupáchateľa, udelia mu milosť a pustia ho na slobodu, no mlčiaci spolupáchateľ dostane verdikt v plnom rozsahu (10 rokov). Ak budú mlčať, dostanú spoločne 3 roky. Ak sa udajú navzájom obaja, dostanú 5 rokov.

Obaja musia zvážiť riziko mlčania [vyviazli by len so zníženým trestom] voči riziku, že jeden zradí [a druhý pôjde plnou sadzbou natvrdo]. Dilema spočíva v tom, že aj keď by bolo lepšie, ak by obaja mlčali, ani jeden si nemôže dovoliť riziko, že ho ten druhý udá. Následkom čoho im neostáva nič iné, len sa navzájom udať. (Prebrané a upravené od Barrett a kol. + Flegr)

V prípade, že sa väzni stretli len náhodne a už sa zrejme nikdy neuvidia, je pre nich lepšie okamžite zradiť jeden druhého a vyviaznuť len s 5 ročným trestom (miesto riskovania 10 rokov pri jednostrannej mlčanlivosti.)

Ak je ale možnosť, že by by sa mohli stretnúť viac krát a čeliť rovnakému problému (trošku hlúpi zločinci ale nevadí), potom je lepšie správať sa inak – prijať stratégiu takzvanej „pôžičky za oplátku“, stratégiu použil Axelrod (1984), ktorý organizoval počítačový turnaj s rôznymi typmi hry väzenskej dilemy (Barrett a kol. 2001).

 

Pôžička za oplátku

Väzni môžu jednať podľa rôznych stratégií: 

Situácia bez spolupráce: Väzeň A aj B zradí. Obaja dostanú 5 rokov. Ak sa stretnú znova, opäť obaja zradia. Obaja dostanú 5 rokov. A takto sa to opakuje stále, pretože ani jeden nepôjde do rizika mlčanlivosti.

Situácia kedy najprv jeden mlčí – pomsta: V prvom prípade A zradí a B mlčí. A dostane milosť, B dostane desať rokov natvrdo. Ak sa stretnú znova, A opäť zradí, no B zradí tiež, lebo sa mstí. Výsledok je, že obaja dostanú 5 rokov. Toto sa opakuje stále.

Situácia „Pôžičky za oplátku“: (podľa Barrett a kol. 2001) [Tit for tat] funguje tak, že hráči na začiatku spolupracujú a následne opakujú predošlý krok svojho protihráča. Táto stratégia má jednoduché pravidlá:

    • Najprv spolupracuj.
    • Po zrade sa pomsti.
    • Odpúšťaj.
    • Znovu spolupracuj – a takto dookola. Podmienkou je, aby hráči hrali viac kôl ako jedno a nevedeli, kedy hra končí.


Výhoda tejto stratégie spočíva v tom, že ak sa stretnú dvaja hráči hrajúci podľa nej, veľmi rýchlo eliminujú straty na minimum:

A aj B mlčí a obaja dostanú 3 roky. Takto by to mohlo ísť dokola. Ak v nejakom kole A zradí a získa slobodu, v ďalšom kole zradí aj B, čiže obaja dostanú 5 rokov. Keďže v tomto prípade si hráči vedia odpúšťať(sú teraz vyrovnaní), v ďalšom kole už A aj B môžu znova spolupracovať.

Ak by jeden hráč neustále zrádzal a druhý hral podľa Pôžičky, pôžičkár by dokázal eliminovať svoje straty. Lenže výhodnejšie je vždy spolupracovať obojstranne (pokiaľ nevieme, kedy hra končí, kedy by bolo výhodnejšie zradiť). Stratégia „Pôžička za oplátku“ sa nakoniec ustáli a je ťažké ju narušiť inou stratégiou. V biológii sa takáto stratégia označuje ako „evolučne stabilná stratégia“.

Na základe tohto jednoduchého príkladu sa dá jasne ukázať, že nie vždy je výhodné byť sebec alebo jednostranne ústretový. Lepšou stratégiou je byť recipročný – pomáhať si navzájom a zradu oplácať. Bežne sa stáva, že sa s niektorými jedincami stretávame viackrát a preto je lepšie byť ústretoví a vypomáhať. Niekedy si nevieme byť istí, kedy presne interakcia skončí, nie je teda jasné, kedy je výhodné zradiť a preto je lepšie spolupracovať.

Táto ukážka demonštruje, že recipročný altruizmus – vzájomná výpomoc jedincov – je lepšou stratégiou než sebecké sledovanie vlastných cieľov. Nie je problém, aby sa u živočíchov vytvoril takýto druh správania – dokonca aj u nepríbuzných jedincov. Človek nie je žiadna výnimka a teda aj „ľudské“ správanie podliehalo zmenám rôznych stratégií. „Pomáhať si“ nie je žiaden výmysel modernej doby, je to pekne krásne evolučne „vyskúšané“.

Zdroje:

BARRETT, L., DUNBAR, R., LYCCET, J.: Evoluční psychologie člověka. 2001. Praha: Portál, 2007, ISBN 978-80-7178-969-7
FLEGR, J.: Evoluční biologie. 2005. Praha: Academia, 2005. ISBN 80-200-1270-2

Obrázok:
Prezentačný: http://scrapetv.com/
obr.2: http://networkinghq.wordpress.com/2011/05/18/when-you-shake-hands-really-shake-hands/

2 komentáre

  1. Použime rozum (zaváranie závitov na internete) :: Blog Postfebruár 27, 2012 at 20:40 

    [...] sa nad tým, ako sa ľudia k sebe správajú sa môžeme prichytiť pri otázke: Ako to, že sa nesprávajú všetci ako „hyeny“? Nakoniec si všimneme, že ani tie hyeny sa k sebe nesprávajú až tak zle – nesnažia sa pri [...]

Leave a Reply

© 2012 Použimerozum.sk, všetky práva vyhradené.