Blog Post

O svete vedeckou optikou.
HomeÚvahyPrečo niektorí ľudia neveria divným veciam?

Prečo niektorí ľudia neveria divným veciam?

Prečo niektorí ľudia neveria divným veciam?
Posted 21 aug, 2014 by in Úvahy0

Často krát sa v kruhoch skeptikov otáča otázka, prečo ľudia veria tomu či tamtomu. Či už človek zakopol o závan kritického myslenia včera, pred pol rokom či ním je od narodenia, túto otázku si pokladáme hádam všetci. Myslím si, že pre človeka, ktorý sa snaží sprostredkovávať kritické myslenie, jeho metódy a pozitíva, je hľadanie odpovede na túto otázku dôležité.

Prečo ľudia veria rôznym veciam bolo, je aj bude opisované x krát. Vzniklo o tom veľa podnetných kníh a pojednaní, množstvo videí, filmov. V diskusiách samotných, v stretoch kritického myslenia s iracionalitou padá otázka prečo človek verí v trošku inom duchu: na túto otázku odpovedajú sami veriaci (nielen náboženskí), ako keby sami od seba, obhajobou svojho stanoviska, hľadaním svedectiev, príbehov, upozorňovaním na vlastné presvedčenie.

Aj keď sa ako skeptik snažím prísť na odpoveď prečo ľudia veria rôznym veciam stále znovu a znovu, niekedy mi príde možno smutné, že na otázku „Prečo sú skeptici skeptickí?“ odpoveď na druhej strane nikto nehľadá. Nie je to zrejme dôležité, je to druhoradé, niekedy sa mi zdá, že obťažujúce.

Lenže táto otázka je dôležitá, mala by byť pre každého účastníka diskusie, pretože je férové, ak sa všetci snažia toho druhého pochopiť. Ak má byť akákoľvek diskusia rovnocenná a hodnotná, ako výmena názorov, musia všetky strany skúsiť nahliadať na problém z opačného stanoviska a vedieť zhodnotiť dôvody, prečo druhá strana (v tomto prípade skeptici) isté tvrdenia neprijíma, zamieta, či považuje za neopodstatnené.

Nemyslím tým internetové diskusie, ktoré sú anonymné, ochudobnené o priamy kontakt. Myslím tým bežné diskusie s reálnymi ľuďmi o témach, ktoré kolujú vo svete. Tieto diskusie, často krát s ľuďmi ktorých chcete ešte niekedy v živote stretnúť, skončia niekedy dostratena. Ak myslíte kriticky a dokážete byť k sebe intelektuálne úprimní, viete tiež, že sklon byť iracionálni sa vám nevyhýba, všetci sme ľudia. Viete teda pochopiť prečo vaši oponenti zastávajú možno nie príliš racionálne odôvodnené tvrdenia, a možno viete aj prestať argumentovať, ak by to malo narušiť vaše vzťahy.

Ale netrápi vás niekedy, že vám možno váš proťajšok vôbec nerozumie? Mňa to občas trápi, aspoň vtedy, ak počujem, že príliš veľa myslím, že som materialista, cynik alebo sa neviem nadchnúť. Možno je mnohé z toho pravda, mnohé nie je. Kritické myslenie človeku neamputuje schopnosť vidieť veci ktoré ho uvádzajú do pomykova. Ani ho neprivádzajú mimo schopnosť predstavivosti, mimo rôznych úletov a podobne.

Myslím si, že jednou z chýb, ktoré sa dejú na hraniciach stretu iracionality a kritického myslenia je, že síce existuje mnoho argumentov prečo myslieť kriticky, ale málo sa venujeme tomu, prečo sme si tento prístup vybrali vnútorne. Lebo mnohí sme si ho vybrali, z určitých dôvodov.

Rozhodol som sa, že sa na tieto dôvody spýtam niektorých známych skeptikov ktorí sa okolo mňa nachádzajú a aktívne sa zapájajú za cieľom priblížiť kritické myslenie verejnosti. Nezaujímajú ma možno ani tak racionálne dôvody prečo, tie poznám sám veľmi dobre. Chcem položiť otázku, nad ktorou by som bol rád, ak by sa ľudia ktorí sa v strete s kriticky mysliacim človekom ocitli, aspoň na chvíľu zamysleli.

Prečo si skeptik, prečo myslíš kriticky?
*Pomôcka: kedy si začal/a, kedy si si uvedomil/a, že je to pre teba dobrý spôsob nahliadania na svet okolo, čo ťa k tomu vedie, stále a stále zhodnocovať informácie a čo ti to dáva, čo to dáva ľuďom okolo teba? Nemyslím tým šírenie skepticizmu, ale ty, ako osoba, ktorá disponuje kritickým myslením, čo myslíš, že to dáva ľuďom okolo teba?

Janka Chupáčová, www.altair.sk

Od malého decka sa ľudia v mojom bezprostrednom okolí snažili ponúkať mi to, čo sami považovali za najlepšie – viera v niečo, drevené pastelky, vzduchovka … Automaticky som teda začala chodiť do kostola, kresliť a strieľať vydesené krabice od džúsu v snahe nájsť v daných činnostiach radosť, ktorou oplývajú ostatní. S objavovaním nových svetov prichádzali i nové otázky. Odpovede však boli rôzne – od mimozemských bytostí v blízkosti Zeta Reticuli až po striktný zákaz pýtania sa vo všeobecnosti.

Ale moja zvedavosť ma nasmerovala niekam inam. K ľuďom, ktorí milovali/milujú otázky, ktorí sa snažia priblížiť pravde aj napriek faktu, že neskrývajú v rukáve magickú guľu. Ktorí nepotrebujú mať posteľ vedľa mraziaceho boxu kvôli toku energie (i keď z praktických dôvodov … :D). K ľuďom, ktorých fascinácia realitou ma priviedla až ku hviezdam.

Chcela som vedieť viac a nemať zviazané ruky akýmkoľvek druhom klamu. Práve kritické myslenie je to, čo mi pomohlo/pomáha spoznať rozdiel medzi fikciou a faktom a vďaka čomu som nadobudla neuveriteľný pocit úžasu pri pohľade na oblohu plnú hviezd.

Obry, trpaslíky, extrémne podmienky, dilatácia času – svet dokáže byť nádherný aj bez nezmyslov, proste len tak ako existuje, so všetkými nedokonalosťami, baktériami a smrťou dookola.

Maroš Rudnay, www.lovcisarlatanov.sk

Určiť jeden bod, kedy to začalo nie je možné. Dlho som na sebe pozoroval to, že niesom schopný byť veriacim v náboženskom zmysle slova. „Dar“ slepo veriť, bez dôkazov a otázok, mi jednoducho nebol daný. K uvedomeniu si toho, koľko somarín sa okolo nás na internete točí som prišiel po tom, čo sa prehĺbili moje vedomosti vo svojom odbore, ktorý študujem (medicína).

Najskôr som články plné šarlatánskych nezmyslov považoval za zábavné, avšak časom mi začali vadiť. Hlavne po tom, ako som viac krát narazil na to, že ľudia v okolí sa nimi riadia a často sa za tieto nezmysly vytrvalo bijú v diskusii. A tak som proti tomu začal konať a tým sa začalo rozvíjať aj moje kritické myslenie. Dôležitým bolo pre mňa uvedomenie si, že pokiaľ je na internete toľko nezmyslov z môjho odboru, zrejme tomu bude tak aj v prípade iných disciplín a preto musím byť ostražitý a skeptický aj tam, o to viac, že moje vedomosti sú v rámci iných disciplín ďaleko skromnejšie.

To hlavné, čo ma vedie k tomu byť skeptický je presvedčenie, že vnímanie sveta a reality takej, aká je, bez sebaklamu, bez prikrášľovania a zatvárania očí je tým najefektívnejším spôsobom ako prežiť život naplno. Nemáme radi, keď nás klamú ostatní, no často ľuďom nevadí, ak slepou vierou klamú samých seba. A okolie? Z časti radi využijú môj kritický pohľad, no rovnako často sa stáva, že im môj skeptický komentár prepichne dúhovú bublinu a vráti ich do reality a to sa im už páči ďaleko menej.

Dušan Valent, invivomagazin.sk

Pretože som zvedavý. Pretože mi nestačí sa uspokojiť s pohodlnými odpoveďami. To, čo sa za nimi skrýva, je v skutočnosti omnoho zaujímavejšie. Problematika záhadných („paranormálnych“) javov pripomína detektívku, či skôr detektívne prípady. A bol by to zlý detektív, ktorý by sa vždy uspokojil so záverom, že vrahom je záhradník. Skeptický prístup je zložitejší, a jeho zistenia sa často priečia intuícii a vyžadujú hlbšie skúmanie. Niekoho to možno odradí. Na druhej strane, človek sa vďaka nemu dozvie viac.

Napríklad pri skeptickom skúmaní problematiky duchov sa dozviete množstvo pozoruhodných skutočností a zákonitostí z tak rozmanitých oblastí, ako sú psychológia, neuroveda, optika, akustika, folkloristika, etnológia, kúzelníctvo a mnohé iné. Naopak, mávnuť rukou, že ide o nevysvetliteľný jav či ducha, a problematiku nechať tak, vás nenaučí nič.

A čo to dáva ostatným okolo mňa? Keď už nič iné, snáď aspoň moment prekvapenia. Mnohí si totiž myslia, že veda javy, ktoré údajne nedokáže vysvetliť, spakruky popiera a ignoruje. A keď sa potom dozvedia, že sa im dlhé roky výskumníci z rôznych odborov skutočne venovali alebo dodnes venujú, sú prekvapení.

Kamil Knorovský, lovcisarlatanov.sk

Racionálny skepticizmus je pre mňa nástrojom ako postaviť človeku, ktorý ignoruje fakty, zrkadlo. Pri tom vždy dúfam, že sa v ňom uvidí, a prejde na povrch jeho racionálnejšie ja, ktoré mu povie :,, pozri, podložil svoje tvrdenie, tak už si uznaj chybu, nie je to prehra ale prejav rozumu.“ Uznávam to pretože je to v súčastnosti jediný spôsob ako sa ponad iracionalitu dostať k pravde a rozobrať si ju na drobné. Pocit, že som sa k tomu dostal, to, že som to poznal, že mám dôkaz pre svoje tvrdenie a môžem ho ukázať iným. Zároveň mi to prinieslo oslobodenie názorov od môjho ega.

Ak niekto nastaví zrkadlo mne, nemám problém svoj názor pozmeniť, ak je jeho dôkaz relevantný a v konečnom dôsledku sa niečomu priučím. Ale ak by som mal vybrať jednu vec, za ktorú som kritickému mysleniu vďačný, tak to je jeho asociácia do mojej budúcej lekárskej praxe. Proces diagnostiky, liečby a terapie, je proces poznávania symptómov až k diagnóze. Rovnako ako vo svete bullshitu aj tam na ľudskú myseľ čakajú logické chyby uvažovania a myslenia na ktoré treba byť pripravený.

Na druhej strane ma skepticizmus naučil viesť debaty na úrovni bez útokov na osobu či vzdelanie, pracovať s faktami a relevantnými argumentmi, čo sa v práci s ľudmi neuveriteľne zíde, o to viac v dnešnej anti-modern-medicine dobe.

Pavel Vlašánek, personal.tucna.net
Já jsem se ke skepticismu dostal oklikou. Nebylo to z mé strany hledání, spíše naopak. Jednoho dne jsem se prostě dočetl, že to, jak zacházím s vědomostmi a jak se stavím k výrokům ostatních, se nazývá skepticismem nebo kritickým myšlením. Nemyslím, že je nutné stavět kolem tohoto termínu nějaké zdi nebo doktríny.

Nepovažuji skeptiky za nějakou organizovanou skupinu s jasně definovanými stanovami či cíli. Nevím, jestli lze definovat, co to skeptik je; syrová odpověď by byla asi “člověk, který si dává pozor na to, čemu věří, a který si své názory buduje z co možná nejlepších zdrojů”. Přirozená je pro tento postoj k věci nedůvěra k subjektivním pohledům. A to jak svým, tak cizím.

Skeptik by neměl pochybovat jen o myšlenkách a názorech ostatních, ale stejně tak i svých. Za sebe mohu dát příklad s očkováním. Tehdy jsem ve světě skeptiků nějak neúčinkoval a asi ani pořádně nevěděl, o co jde. Přečetl jsem článek na ona.dnes s rozhovorem s MUDr. Elekovou, která brojila proti očkování. Zaujalo mě to, protože byl v rozporu s tím, co si pamatuju ze školy. Tady se možná projevilo, o čem píšu výše.

Neměl jsem mezi běžně používanými slovo skeptik, ale zpětně mohu říct, že už tady jsem se jako jeden zachoval; zapochyboval jsem o svých vlastních vědomostech. Co když se pletu? Co když nám ve škole lhali? Ponořil jsem se do tématu hlouběji a začal studovat. Pročítal jsem práce, které MUDr. Eleková citovala, a jednu, na základě které napsala závěr “očkování zabíjí děti”, i detailněji rozepsal.

No a přišel jsem na to, že nemá pravdu. Nelze tvrdit na základě článku, který cituje, to, co tvrdí. Řekl jsem si, že se možná jen spletla a že na očkování možná opravdu je něco špatného. Udělal jsem to nejlepší, co mě napadlo – začal jsem shánět odbornou literaturu, která by mohla posloužit jako důkaz pro škodlivost očkování. Nepřestal jsem hledat po jedné špatné zkušenosti, ale pídil se dál.

Přímo jsem deklaroval, že mě nezajímají povídačky ani názory laiků, ale že sháním kvalitní a odborné informace. Sháněl jsem je dlouho. Přidal jsem se do protiočkovacích skupin a diskutoval dlouhé měsíce. Závěr je jasný. Odpůrci očkování nemají krom domněnek a názorů nic. Sepsal jsem sérii článků a sbíral ohlasy, což vlastně pokračuje dodnes. To celé vedlo k tomu, že jsem si chtěl na danou problematiku udělat vlastní názor. Poté, co jsem si naprosto přirozeně a sám od sebe prošel procesem výše, viděl jsem, že se to podobá něčemu zvanému skepticismus. Případně kritické myšlení.

Nepřidal jsem se tedy ke skeptikům; zpětně jsem zjistil, že jím jsem. Troufám si tvrdit, že základem pro tento způsob uvažování bylo pro mne studium rétoriky, která mě zajímá už velmi dlouho. Možná jsem v argumentaci lidí a článků na internetu viděl mně známé vzory lhaní a překrucování faktů, což mě přimělo hledat jiné zdroje, nezkreslené a neemotivní. Ty jiné zdroje jsou studie a odborná literatura, která je těchto kliček prostá. Nebo by alespoň měla být.

Za skeptika tedy považuji člověka, který se spoléhá na kvalitní výzkum podpořený matematikou a rozumí mu, který věří, že realita a hmota kolem nás je změřitelná, a který nevěří, že vlastní úsudek, názory davu, nedoložitelná tvrzení a selský rozum je to nejlepší, co máme pro tvorbu názorů na věci kolem.

Silvia Masalová, cesinestpasunblog.blogspot.sk

Prečo som skeptik (skeptička)? Najprv som chcela napísať, že vlastne neviem. Že som jednoducho takej povahy, som nedôverčivá a mám trocha problém s rešpektovaním autorít. Ale skepticizmus nie je len o tom, či je človek dôverčivý. Takmer každý je nedôverčivý voči niektorým ľuďom a v niektorých situáciach. Každý sa naučí už v škôlke, že niektoré deti si vymýšľajú a neskôr sa naučíme, že si vymýšľajú a klamú aj dospelí. Aj to, že niekedy neklamú, len sa jednoducho strašne mýlia a sú presvedčení a hlúpostiach.

Skepticizmus je ale oveľa viac, než pochybovanie a nedôverčivosť. Je to vlastne úplne iné. Je to spôsob uvažovania o svete, o všetkých informáciách, ktoré sa k nám dostanú. Je to o tom, že sa musíme zmieriť s tým, že nikdy nič nie je úplne isté, ale niektoré veci sú oveľa oveľa pravdepodobnejšie, než iné. Je to veľmi ťažká lekcia v skromnosti, lebo pointou vlastne je, že si nesmieme na žiadnu pravdu príliš zvyknúť a prehlásiť ju za svätú, alebo definitívnu. „Pravda“ je niečo, čo vieme podložiť najväčším množstvom najpresvedčivejších dôkazov. Ale môže byť dočasná a skepticizmus je aj o tom- naučiť sa akceptovať, že sa človek mýlil.

Som skeptička, lebo toto je najlepší spôsob, ako uvažovať o realite.

 

Po dlhšej úvahe, či pridám aj svoj postoj, keďže mi príde divné písať sám o sebe vo vlastnom článku, som sa rozhodol že to predsa len na záver podstúpim.

Zo začiatku som chcel poznať na niektoré otázky odpovede, myslel som si, že existuje nejaký kľúč k uchopeniu sveta okolo, niečo čím sa dá svet hacknúť. Že existujú učenia, ktoré človeku rozšíria obzor, naučia ho vyznať sa, pochopiť podstatu vecí, vedieť veci riešiť rýchlo a efektívne, byť o krok vpred. A byť aj trochu nad vecou. Chcel som mať o sebe predstavu, že odhaľujem o svete viac, než keby som len prežíval zo dňa na deň. Tak sa zo mňa stal ezoterik.

Nasával som rôzne náuky, teórie, príbehy, prešiel som množstvo vecí a dostal sa do množstva diskusií, situácií, pocitov. Prakticky som si vyskúšal mnohé veci, nechal som sa zasvätiť do rôznych náuk, liečiteľstiev. Samozrejme som to okolo seba rozhadzoval, aby som „povzniesol“ aj ostatných, lebo som myslel, že im to pomôže.

Časom som začal skúšať, či to, čo si osvojujem je ozaj praktické a reálne a nie je to len moja ilúzia. Ten pocit, že chodím po uliciach a vidím viac reality, než ostatní. Ako som to skúšal, nestačili mi odpovede, ktoré som si dával; pociťoval som, že sa len chlácholím a klamem. Začal som ešte viac študovať a zistil som, že sa brutálne mýlim takmer vo všetkom, čo som si budoval v hlave. A následne som zistil, že ostatných vďaka tomu klamem, balamutím a vykladám okolo seba hlúposti z iných hláv, ktoré majú tak laxné podhubie, že sú to skutočne nezmysly.

Odvtedy som na tom začal pracovať viac, pretože vždy, keď sa ma niekto na niečo opýtal, chcel som odpovedať po pravde, alebo čím bližšie k pravde. Nechcel som klamať ani seba, ani iných, pretože ak by niekto robil to, čo som mu zaslepene radil, alebo si niečo z toho osvojil, minul by sa realite. Prinajlepšom.

Odkedy som začal ten balast rozhŕňať, zistil som že veci ktoré sa dajú dokázať, reálne použiť a morálka ktorá z nich vyplýva, sú omnoho lepšie, než bludy ktoré som si osvojoval. A teraz, keď sa ku mne niečo dostane, snažím sa v tom hľadať reálnu hodnotu, pretože ak by som sám bol plný nezmyslov, stávam sa nezmyselným aj pre ostatných okolo seba. Tak, ako by som tápal, ako som tápal predtým, tak isto by tápali aj ľudia, ktorých som ovplyvnil. Neznamená to však, že ma iracionalita obchádza. Ostávam vo veľkej miere iracionálny, aj keď sa s tým snažím bojovať.

Pre mňa je to spôsob, ako byť čo najmenej nezmyselný, a tým pádom byť čím viac osožnejší.

Článok je možné podporiť na http://vybrali.sme.sk/c/Preco-niektori-ludia-neveria-divnym-veciam/

———
Literatúra, ktorá by vás mohla zaujať:
Shermer, Michael. Why People Believe Weird Things: Pseudoscience, Superstition, and Other Confusions of Our Time. New York: W.H. Freeman, 1997. Print.
Sagan, Carl, and Ann Druyan. The Demon-haunted World: Science as a Candle in the Dark. New York: Random House, 1996. Print.
Kahneman, Daniel. Thinking, Fast and Slow. New York: Farrar, Straus and Giroux, 2011. Print.
Pinker, Steven. How the Mind Works. New York: Norton, 1997. Print.

Perexový obrázok: autor

Leave a Reply

© 2012 Použimerozum.sk, všetky práva vyhradené.