Blog Post

O svete vedeckou optikou.
HomeKritické myslenieSkepticizmus ako póza, škodlivá demonštrácia kritického myslenia

Skepticizmus ako póza, škodlivá demonštrácia kritického myslenia

Skepticizmus ako póza, škodlivá demonštrácia kritického myslenia
Posted 03 jan, 2015 by in Kritické myslenie0

Hovorí sa, že konšpiračné myslenie je na vzostupe. Je. Voči percentu ostrovčekov zdravého skepticizmu a kritického myslenia na internete môžeme nájsť obrovské kontinenty všakovakých nezmyslov, nulovej hodnoty, ba až škodlivých mýtov. Ani naše slovenské mediálne prostredie nezaostáva.

Napriek tomu sa veľmi pomaly stáva módnym aj kritické myslenie. Nie v takej miere a nie tak prudko, ale hýbe sa. Schopnosť vedieť odhaliť kde presne je informácia klamlivá, kde sú použité nezmyselné argumenty, manipulácia a nesúvisiace kombinovanie pojmov, je potom veľmi zaujímavá zbraň v diskusiách, pri písaní článkov. Je v tom aj akýsi pocit sily, pretože týmto „know how“ dokáže človek presne zasiahnuť posplietaný zlepenec informácií na tých najslabších miestach.

Podľa toho ako veľmi človeka využitie týchto metód motivuje, môže sa zrodiť skeptický blog, magazín, stránka na sociálnych sieťach a podobne; kde sa demonštruje schopnosť odhaliť klamárov, demontovať demagógie a roztrieštiť nezmysly.

Nie každá snaha je šťastná

Vedieť demaskovať klamlivé argumenty a poukázať na nezmysly je pekná schopnosť, ale spôsob akým sa to deje je nemenej dôležitý. Dôvod, prečo je dôležité riešiť tieto spôsoby tkvie práve v tom, ako ľahko sa stávajú módnymi rôzne hoaxy: ak chceme búrať mýty, ktoré sú pestované na substráte emócií, ľahkého prijatia a brnkania na ego, nemôžeme predsa používať manipulácie, falošné argumenty, nesúvisiace útoky a lynče (pretože ich demaskujeme).

Ak sa niekto rozhodol svoje schopnosti kritickej analýzy informácií zúročiť v ťažení proti iracionalite, zhodneme sa, že máme podobné ciele. Je to spoločensky prospešná činnosť, ktorá môže ľudí motivovať k vzdelaniu, k poznávaniu a celkovo pozdvihnúť aj morálne cítenie.

K týmto cieľom vedú rôzne cestičky, o ktorých kvalite tiež dokážeme rozhodovať na základe toho, kadiaľ vedú. Od menej progresívnejších metód (zato asi najkvalitnejších), ktorými sú informovanie o spôsoboch kritického myslenia (od odbornej až po hravú a multimediálnu formu), cez útočnejšie formy, ktorými sú rozbory jednotlivých tvrdení konkrétneho obsahu. Môžeme sa však stretnúť aj s metódami, ktoré sú na hrane, alebo až za ňou a robia celej snahe medvediu službu.

Humor ako zbraň

Dobrou zbraňou voči tvrdohlavej hlúposti je humor. Satira, zosmiešnenie a hanba možno v niekom nakopnú sebareflexiu, keď už zlyhali všetky dobré argumenty. No nie je to tak vždy a nie vždy je to šťastné riešenie. Problém s humorom je vo veľmi úzkej hranici s aroganciou, ktorá sa môže zvrtnúť v presný opak zamýšľaného – skôr podporí backfire effect (osoba ktorej bol dokázaný omyl začne ešte tuhšie veriť vo svoju pravdu).

Ak existuje iba bezbrehé zosmiešňovanie bez relevantného výkladu kde, ako, prečo a koľko krát daný obsah myšlienky zasahuje do poľa klamstiev, sotva môže byť pochopená pointa. Zosmiešnenie funguje u tých, ktorí poznajú fakty. Ak chceme týmto spôsobom otvoriť oči aj ostatným, musíme im k satire tie fakty naservírovať.

Ďalším problémom zosmiešňovania je cieľ: ak je cieľom osoba šíriaca hlúposti, môže to u jej sympatizantov vyvolať emocionálnu odozvu chrániť svoj idol, miesto kritického zhodnotenia jeho tvrdení. Lepšie je zosmiešniť myšlienky na základe ich obsahu.

Ad hominem útok v plnej kráse

Snaha zosmiešniť či zhodiť nejaké klbko mýtov pretavená v útok na jeho konkrétnych šíriteľov. Nech je prevedená akýmkoľvek profesionálnym spôsobom, ide stále o ad hominem (útok na osobu) a je teda jedným z najplytkejších argumentov aké kto môže použiť. Obhajovaná bravúrnou logikou a odhaľujúca temné zákutia osoby šíriteľa hoaxu, nemá žiadnu konkrétnu informačnú hodnotu pre tých, ktorí si hoax osvojili. Najskôr vyvolá backfire effect, vyvolá odpor a v rámci vonkajšieho hodnotenia diskusie zhodí samotného autora takejto kritiky na dno argumentácie.

Lepšie ako snaha analyzovať vnútorné pochody šíriteľov bludov je rozobrať ich konkrétne tvrdenia, poukázať na ich nesúvis s faktami, odhaliť klamstvo vo svojej vlastnej podstate. Hodnotiť prečo si ten daný človek vybral, že bude šíriť nezmysly, je zaujímavé z hľadiska snahy zistiť dôvody, prečo by to mohol niekto po ňom zopakovať. Ale na takéto analýzy sú vhodné skôr výskumy ľudskej psychiky, ako snaha odhaliť niečo skryté z vonkajšieho pozorovania (ktoré je zaujaté). Častokrát sa ako argument voči určitým nositeľom mýtov uvádza konflikt záujmu (resp. zo šírenia bludov majú niektorí ľudia zisk).

Konflikt záujmov

Konflikt záujmov môže byť u niektorých ľudí dostatočným dôvodom na nedôveru voči autorovi tvrdenia. Avšak ani konflikt záujmov nemusí byť vždy merítkom kvality. Lekári, ktorí v rámci lege artis pracujú s medicínou založenou na vedeckých dôkazoch sú možno tak isto v strete záujmov ako ich proťajšok propagujúci cukrové pilulky bez jedinej molekuly účinnej látky: ale koho tvrdenia a fakty tvoria kvalitnejší základ argumentu?

Poukazovať, že nejaká osoba je v konflikte záujmov a preto sa aktívne podieľa na šírení nejakej informácie je síce zaujímavé, ale vôbec to nemusí byť indikátorom, že dané informácie sú klamstvá. Na to by mal slúžiť najme rozbor tých informácií.

Odpozorované z druhej strany

Pravidlom pri posudzovaní toho, ktoré metódy sú pre šírenie kritického myslenia a kvalitných správ lepšie, by mohlo byť správanie tých, ktorí ním príliš neoplývajú – ako negatívny vzor. Tak isto aj oni môžu (mohli by, ak by chceli) odpozorovať, ako na to idú kriticky mysliaci ľudia. Napriek tomu však väčšinou nespozorujú to dobré, čo so sebou kritické myslenie prináša, pretože ich zaujme práve každá jedna chyba.

Aj vy to tak robíte“

Diskusia sa môže veľmi rýchlo zvrhnúť v plamennú výmenu hrubých chýb argumentácie, aj na strane skeptikov. V takom prípade je to zlyhanie a škody, ktoré môže napáchať sú väčšie, než by sa zdalo:

Prečo by som mal kriticky myslieť, keď aj „oni“ robia to, čo sami kritizujú?“

Lepšie niečo, ako nič?

Ľudia, ktorí chcú myslieť racionálne, chcú spoliehať na relevantné fakty a eliminovať svoje omyly (v rámci možností), si ku skepticizmu cestu nájdu. Aj v našich končinách existuje pár zdrojov, z ktorých k tomu môžu čerpať vedomosti*. Svoje schopnosti si následne otestujú v rôznych diskusiách, čeliac nespočetnému množstvu bludov, ktorými je pretkávaná naša spoločnosť. Časom sa naučia, aké spôsoby sú pre podporu ich stanoviska lepšie a kedy je vhodné ustúpiť, mlčať, alebo sa vôbec nezapojiť.

Ľudia, ktorí sa s pojmom kritické myslenie ešte nestretli, sa s ním možno stretnú v konfrontácii, alebo naň narazia na daktorom z blogov. Či v nich vznikne motivácia viac sa doň zahĺbiť, záleží od spôsobu, akým im bude daný pojem demonštrovaný.

Ak im bude demonštrovaný nevhodne, možno ich to odradí a uveria radšej v sladké reči a vstrebateľnosť bludov.

Čím viac sa o ňom vhodne píše a čím viac sa naň poukazuje ako na spôsob, ako sa vyhnúť mylným informáciám, tým je to lepšie. Ale samotná kvantita ešte nemusí pôsobiť pozitívne. Je vhodné si spôsob kritiky bludov a ich šíriteľov premyslieť. Ak sledujeme rovnaké ciele: viac kriticky mysliacich ľudí, potom je každý chybný krok na škodu.

 

* v našich končinách vyšli napríklad knihy:
Carl Sagan – Druhy vědecké zkušenosti
Derren Brown – Magie a manipulace mysli
Daniel Kahneman – myšlení rychlé a pomalé
Dan Ariely – jak drahé je zdarma
Richard Dawkins – Boží blud
Richard Wiseman – 59 vteřin
David Eagleman – Inkognito aneb Tajný život mozku
Ben Goldacre – Zvrátená veda

http://rationalwiki.org/wiki/Pseudoskepticism
Perexový obrázok: http://www.la-fontaine-ch-thierry.net/eight10_13.htm

Leave a Reply

© 2012 Použimerozum.sk, všetky práva vyhradené.